Blázni školou povinní – 3: To tak vrieska moja frézka?

Bielovlasý muž prichádza
Výška asi meter šesťdesiat, obvod asi meter šesťdesiat, váha asi metrák, výraz nasratého Yetiho a nad tým snehobiele načesané háro zo šesťdesiatych rokov. V ústach malá Sparta a na stole zaliaty čaj z niekoľkých už vylúhovaných čajových sáčkov. Sem tam okolo neho v úctivej vzdialenosti preletel Čeri s otázkou, na ktorú si rovno aj sám odpovedal „Majstro, viete čo máte na hlave? ...Sňáh, snááááh“ a fičal dielňou ďalej do bezpečia, kam po ňom nič nepoletí.

Očúvaj ty...
Každý z majstrov mal svoj špecifický prejav. Tento dupľom. Najviac si zgustol na nešťastníkovi, ktorý nestál pri stroji, na ktorý bol v ten deň pridelený. Stačilo byť dva metre mimo a už mal za ušami hlášku – „Očúvaj ty indián makový, a ty de más byt?“ „Ale pán majster... – pokus o chabú obranu... „Ale mna to nezajíííma“. Tu opäť raz zabodoval Čeri. Prišiel za nami na gravírku, kde sme sa veselo bavili. Asi pod zeme sa vynoril majster a už to išlo „Očúvaj ty indián makový, a ty de más byt?“ Čeri sa uškrnul „Žeby na sústruhoch?“ a malý majster vyskakoval ako opička na gumičke. „Však on neni ani odtialto, hovädo jedno“. Zdrb sa ušiel aj nám, ale za tú prdel to stálo : )


Frézovanie ozubenej tyče, foršne a ...
Fušky sa samozrejme robili aj na frézach. Čistá onánia bolo opracovanie materiálu na ozubenú tyč. Dvojmetrový kus do ktorého sa frézovali asi centimeter a pol vysoké zuby. Jeden zub zabral asi pol hodinu. Automatický bol iba posuv do strán, inak ručné nastavovanie a pridávanie hĺbky. Stres sa pridával spolu s každým novým zubom. Toto sa nemohlo pokaziť. Už chýbal len posledný... keď prišiel na kontrolu majster. „Tak čo indiáni, koľko ste zničili?“ „Ani jeden“. „Dobre .... chodte, já to už dokončím“. A dokončil... až tak, že tyč išla dole, muselo sa zvárať, nanovo frézovať, brúsiť, nastavovať a dorobiť posledný zub. No nemohol nás to už nechať dokončiť?
Ďalšia práca plná strachu a obdivu bola jedna veľká drevená foršňa. Upevňovala sa po šírke a výrezy boli až do polovice materiálu. Pri jej dĺžke cez dva metre to bol trochu problém. Začali sme opatrne, lebo od dreva sa dá čakať všeličo. Zuby ukusovali pekné hobliny, idylka ako dovolenke. V tom prišiel bielovlasý muž. „To ako robíte? To môžete aj takto!“ Pridal otáčky, pridal posuv, pridal hĺbku frézovania a začali sa diať veci. Hrdo sa postavil pred frézu, decentne si zapálil a sledoval ako okolo neho lieta drevo. Prižmúrenými očami vypožičanými ako od mongolského pastiera nás pobavene sledoval, ako sa za ním schovávame s hlavami v dlaniach. Ten zvuk kvíliaceho dreva prilákal aj ľudí z druhej strany dielne, a dva krát by som nepovedal, že som medzi zvedavcami videl aj ľudí, ktorí boli doma na dovolenke. Bol som presvedčený, že zachvíľu sa to drevo ulomí a nášho majstra prefacká v plnej sile. Dodnes nechápem, že sa nič také nestalo.
Kríza v školstve bola viac menej stále, pociťovali sme ju aj my vo vybavení dielne. Svojho času bol problém s obrábacími nástrojmi (vrtáky, frézy, sústružnícke nože), a tak sa šetrilo a prebrusovalo, a dávalo pozor skoro až do extrému. Malo sa frézovať niečo veľmi presné, a chcelo to novú ostrú frézu. Majster ju horko ťažko vypýtal z výdajne. Víťazoslávne si ju niesol ako nevesta manželovu vkladnú knižku. Dokonca ju sám nahodil na vreteno, len aby sa je nič nestalo. Majster mieni, Imro mení. Strapatý chlapčisko len jeden krát v ten deň spustil stroj. Ak by to skúsil druhý krát, asi by sa vyšetrovala záhadná samovražda. Týpek zapol stroj, zapol posuv a do sekundy lietali okolo nás vylámané zuby novučkej frézy. Dostať žeravými ostrým kusom pecku do stehna bola bolesť ako kúsanec od vytripovanej čivavy. Vtedy som po prvý krát videl usedavo plakať dospelého chlapa. Nie Imra, nie majstra, ale chlapíka z výdajne, ktorý ju dal k dispozícii. V teň týždeň sme Imrovi inak ako zubár nepovedali.

Gravírovanie má svoje čaro
Kto bol na gravírke, ten bol pán. Nielenže to bola skvelá zašiváreň a príjemné posedávanie celý deň, ale navyše sa tam dalo zarobiť o 5 korún viac, ako bol priemer. Áno viem, 5 korún nič neznamená, ale vtedy to bola prestíž. Dvojica vyškerených študentíkov si nerušene sedela stranou a pomaly si gravírovala zákazky do plastu, mosadze či dreva. Väčšinou sa robili štítky na transformátory, alebo prípravky na plošné spoje, či klasické menovky na zákazku. Keď však bolo hotovo, tak sa vždy našiel kúsok vhodného materiálu na naše súkromné účely. Od vážnych vecí typu mosadzná menovka na dvere sme časom prešli na kraviny rôzneho druhu, ktoré sme potom spolužiakom lepili na skrinky „Z tejto skrinky smrdia ponožky“ , „Tu býva humusák“...
Raz ráno nám majster doniesol veľa roboty. Toto bude pre výrobu, toto je platená zákazka, a táto je súkromne pre mňa. „Vybral som sem vás dvoch, lebo viem, že to neposerete“. So slovami „spoľahnite sa pán majster“ sme vystrelili natešení k stroju, ako buldozéry na demoličnom derby. Dali sme si záležať na všetkom. Ku koncu smeny, sme ešte mali chvíľu čas a tak opäť začali s tými našimi kravinami. Od veselých, cez pikantné až po úplné morbiďáky.
“No čo indiáni, máte to hotové?“ „Jasné pán majster, máme, len to pobalíme, a hneď to máte“. Máte na to minutu, lebo už to malo byt, a vy si miesto toho robíte svoje chujoviny“. V tej chvíli sa od nás mohla učiť aj čínska manufaktúra, tak nám kmitali paprče nad výrobkami. Majster si to prevzal a spokojne sa išlo domov.
Na druhý deň si ma usmiaty majster so spolužiakom zavolal ku gravírke, a hovorí nám. „Pekne ste to chlapci spravili, pekne. Pán námestník mal radosť. Len nevedel pochopiť, prečo tam mal aj štítky - „Tu býva drak Gorinič“, „Pristúpte bližšie k mušli, nie je až taký veľký“ a „Zavolaj mi, som nymfomanka“.  


Kto si myslí, že frézami to všetko končí, ten je na omyle. Pred nami je ešte stužková a bonusy : )  


Súvisiace články:

Blázni školou povinní – 1 : Vitajte na odbornej praxi smradi!
Blázni školou povinní – 2: Zapni to, nech to lieta!