Blázni školou povinní – 2: Zapni to, nech to lieta!

Po dielni ručného obrábania nasledovali sústruhy. Už vopred sme si vysnívali, čo všetko si pekne pomajstrujeme. Od ozdobných drevených tyčí na lampu,  cez rôzne hroty, až po nunchaky a sai nože. Puberťáci ulietavajúci na kung-fu filmoch majú naozaj rôzne fantázie.

Predstavenie v sústružníckej dielni bolo stručné a na štyri roky vopred jasné. „Tamto sú číslicovo riadené obrábacie stroje, ale sú pokazené. A tamto vzadu sú tiež ruské stroje. Vy teda budete robiť na týchto klasických sústruhoch. Som rád, že nemáte zbytočné otázky...“ povedal náš nový majster polodementného vzhľadu a chabej prirodzenej inteligencie. Tak s týmto mantákom bude sranda...

Štyri oči máš... a nevidíš?
Známkoval sa nasledovne. Kto chcel trojku – robil podradné roboty, kto chcel dvojku – robil podľa osnov, kto chcel jednotku  - robil fušky. Na 90 percent som bral fušky. Chcel som sa čo najviac naučiť, lebo ma to bavilo. A tak som točil drevo, silón, liatinu, oceľ... a to muselo byť kua presné. Naše obyčajné šublery (posuvné meradlá) nemohli konkurovať majstrovej digitálnej, a tak za nami s tým pyšne chodil ako modelka s novými kozami. Keď sa namerala správna hodnota, hneď našiel aj výhovorku  „No víš, to je tá lucká nedokonalost oka. No omeraj to ešče ráz, lebo sa mi to nezdá, že by si to presne trafil“.

Zarobte novú kemru!
Kemra je v preklade chladiaca kvapalina. Farba svetlo sračková, chuť neznáma, smrad sa časom  postupne mení. Do asi 50 litrovej pozváranej nádrže sme naliali 5 litrov koncentrátu „čohosi“. Zvyšok sa doplnil vodou z hadice. Za približne štvrť hodinového miešania toho sajrajtu sa dokázalo okolo toho udiať pomerne veľa vecí. Chalani sa hadicou začali striekať po dielňach ako plážové čubky v bikinách, jeden rovno vyskúšal, či je dobrá hustota a asi liter vypustil na zem, kde sa to neskutočne potom šmýkalo, ďalší zvedavý mantinel v tom utopil čiapku. Vymeniť kemru v strojoch bol doslova sviatok, lebo tým pádom nám menej smrdeli montérky, a ten nafŕkaný humus z tváre prebil aspoň Pitralon.

Pomsta natvrdo
Najväčšia radosť bola na tomto mieste škodoradosť. Často na hranici bezpečnosti pri práci, ale počas pracovného zápalu sa stáva všeličo. Pravidlo číslo jedna pri sústruhoch je: Nikdy nezapínaj stroj, pokiaľ máš kľúč v skľučovadle! Pretože pri zapnutí vyletí rýchlo von a letí hlava nehlava. Pochopili sme, prečo mal náš manták pri stole taký obrovských plechový štít. Údajne mu už raz skoro taký letiaci kľúč pomiešal uši s obočím. Keď bol na nás sviňa, tak sa mu robila búrka. Sediac za stolom si lúštil krížovky, alebo písal výkazy a sem tam stalo, že do štítu, ktorý mal od zohnutej hlavy vzdušnou čiarou asi pol metra,  narazil letiaci kľúč a narobil s ušami a nervami hotový bordel. Majster nadskočil na stoličke ako postrelený srnček. Keď sa hľadal vinník, toho zrazu nebolo, lebo všetci mali pri škodoradostnom úsmeve svoje kľúče v rukách.      
Druhá pomsta sa skvele podarila Mariánovi. Pripravil stroj s obrobkom do akčnej polohy, zavolal majstra k triviálnemu problému ohľadom merania. To bolo doslova žrádlo na jeho dedinské ego, keď mohol ukázať mestským „deťom“, aký je odborník. Nahol sa nad skľučovadlo a -  „Uhni, omerám to já.... sedí to. Koľko ti ešte chýba? Nechaj tak...“ Majster zapol stroj, skľučovadlo okamžite chytilo poriadne obrátky, tým sa však spustilo aj chladenie, ktoré malo „náhodu“ vývod práve nad ním, a tak kemra striekala na celú jeho nasratú postavičku. Strhnutie z odmeny – 5 korún, kompletne mokrý ksicht majstra – na nezaplatenie : ).  

Bacha, Čeri sústruží
Tento spolužiak bol kapitola sama o sebe. On snáď dokázal rozprúdiť zábavu aj na kare. Jeho bujná fantázia a chuť niečo vyparatiť, boli skvelou kombináciou na úlety všetkého druhu. Raz dostal za úlohu sústružiť asi metrovú oceľovú tyč na požadovaný priemer. Nastavil otáčky, nastavil pomalý posuv, malý záber noža... a odišiel preč. Po čase na nôž neúprosne blížil s skľučovadlu a chlapa nikde, chýbal centimeter a chlapa nikde, začali lietať iskry a chlapa nikde, ale majster už zachraňoval čo sa dalo. V tom dobehol Čeri s pokrikom „Majstre, čo sa tu deje?“ „Ani sa nepýtaj, nevím kto tu robí, ale ruky bych mu poodtŕhal, šak úplne dojebal nóž“. „Majstre, len mu dajte hajzlovi“ – a odbehol opäť preč, ale len tak ďaleko, aby videl, že majster už odišiel, a miesto pri stroji je voľné. Pribehol spať, vytiahol tyč, vymenil nôž a robil ďalej akoby nič. Majster došiel spať, pozerá, tyč nikde, všetko v poriadku.... pokrútil hlavou... „Hm, asi sem byl inde“.  

Lubkááá
Platonická láska a erektilná vzpruha nášho majstra bola mladučká blond brúsička Ľubka. Nikto z nás nechápal, ako sa baba s takou kopulovateľnou postavou dopracuje do takej špinavej diery. Náš dielenský rádobyplayboy jej nabiehal pri každej možnej príležitosti. Tá ho však stále odbíjala, že teraz nemôže, lebo má veľa roboty s brúsením sústružníckych nožov, vrtákov a fréz. Suma sumárum, dostali sme za to zdrb my žiaci, lebo nedávame pozor na pracovné pomôcky a veľa kazíme vybavenie. Ten musel byť poriadne na ňu poriadne nadržaný. Neskôr sa už pred ním rovno zamykala, a tak to na ňu skúšal tabuľkovou čokoládou. Smutný to pohľad na ženatého chlapa...

Bolo toho samozrejme viac, ale po tých rokoch si to človek všetko nepamätá. Teraz len neviem či bohužiaľ, alebo bohu vďaka. Po čase nás presunuli na frézy, a tam zábava pokračovala...

Súvisiace články:
Blázni školou povinní – 1 : Vitajte na odbornej praxi smradi!
Blázni školou povinní – 3: To tak vrieska moja frézka?