Čo dobré mi priniesli 5. a 6. týždeň domácej karantény? Prameň novej kreativity!

Už sme vážne dlho doma, a s tým prichádza aj kuchárska kríza „Čo mám zase navariť?“ Keď sme normálne fungovali (rozumej bežný chaos a stres a nestíhačky) tak sa to dalo ospravedlniť pred zvyškom rodiny, že točím dokola tých istých päť jedál. Ale teraz, keď sme doma, aj očakávania sa akosi zvýšili. „A čo takto uvariť kapustnicu? Neuvaríš guláš? Hmm, ja by som si dal nejaký nový recept, vyskúšaš niečo?“ A ešte k tomu Veľká Noc! V dobe pred koronou sme každú Veľkú Noc trávili niekde na chate alebo v penzióne s priateľmi, a zrazu sme doma a treba variť nie tak obyčajne, ale slávnostne. No do kelu! A tak manžel prvý krát hľadal v obchode údené mäso a ja som sa rozhodla, že prvý krát vyskúšam zemiakový šalát inak, nie ako ho robieva moja mama (cibuľák, kde idú iba uhorky a cibuľa) ale taký ten so zeleninou a majonézou, aký vám ponúknu v každom hoteli na Silvestra. Ešteže mám super kamošky na telefóne, ktoré mi úžasne radili , a tak sa môj prvý tradičný majonézový zemiakový šalát vydaril a jedli ho aj deti (ako mi úžasne baby poradili, dajte tam aj kukuricu, a určite bude chutiť aj deťom. Veď kukurica je taká ranná fáza popcornu a ten predsa ľúbia všetky deti).

V kreativite v kuchyni ešte chvíľku zostaneme, lebo okrem varenia, sa dajú urobiť aj veľmi jednoduché a rýchle veci, ktoré však majú veliký efekt. Čo tak napríklad prekvapiť rodinku a na raňajky pripraviť chlebík, ale nie len taký obyčajný s maslom a šunkou či salámou, alebo paprikou, ale nakresliť tam aj pekný obrázok (odporúčam špáradlom, no dá sa aj ostrým hrotom nožíka), prípadne sa dá urobiť aj obrázok so zeleniny...Naše deti sa tešia, aký nový obrázok bude na raňajky (samozrejme ak nemajú cereálie s mliekom, do toho sa ťažko kreslí).

Neviem, či na rozdiel od kuchyne v mojej mysli veľká kreativita nenastala, ale ma prepadla silná túžba mať umyté okná. Väčšina známych stihla okná umyť prvý mesiac karantény, ale ja som si túto chuťovečku nechávala na oveľa neskôr....Avšak myseľ zavelila: „Si doma, nemáš výhovorku, prečo by si tie okná k Veľkej Noci neumyla, nič iné ti nezostáva, zober si dovolenku a šup na rebrík umývať!“ Po dôkladnej psychickej príprave, asi týždeň vopred, prišiel deň D a ja som sa rozhodla, že tentokrát nebudem pri tom nadávať a zúriť a nebudem otrávená, že musím umývať okná a prať záclony aj závesy. Našla som si veselú hudbu (ideálne rytmickú, ja som si vybrala latino hity) a vypeckovala som to najviac ako išlo, aby susedia nepočuli moje utrpenie, ale radostnú hudbu. Podarilo sa a prvý krát v živote (hoci mi to trvalo dlhšie), ale s dobrým pocitom a radosťou sa dívať von cez tie čisté okná (aspoň na pár dní).

Keď už som spomínala tú Veľkú Noc, tak s ňou sú spojené aj tradície a jednou z nich je aj maľovanie vajíčok, alebo výroba kraslíc. (neviem,či by som tie moje nazvala KRASlice, skôr KREATIVice). Tejto činnosti som sa úspešne vyhýbala už dobré desiatky rokov, ako som už skôr spomínala, zvykli sme na Veľkonočné sviatky cestovať mimo domu, a tak nám táto tradícia akosi nechýbala. Ale teraz? Nuž niet výhovoriek a ani cesty späť. Idú sa maľovať vajíčka, ach jo! A tu sa opäť objavil prameň kreativity a okrem tradičných veľkonočných zvieratiek ako je jahniatko, kuriatko či zajačik, som na kraslice namaľovala do zvieracej série aj veľkonočného ježka, veľkonočnú žirafu, či veľkonočnú chobotnicu. Toľko radosti a smiechu som pri maľovaní vajíčok veru ešte nezažila. Vrelo odporúčam popustiť uzdu fantázii a do tradičných zvykov vopchať aj zopár netradičných. (my napríklad aj na vianočný stromček každý rok zavesíme niečo, čo tam vôbec nepatrí, ako napríklad „Vianočnú žabu“ alebo „vianočného bociana“), je to sranda, vyskúšajte.

Čo bolo úplne, že fantastické na prísnom zákaze opustiť mesto počas Veľkonočných sviatkov? Nuž to, že keď sme sa chceli ísť prejsť von a nestretnúť tam celú Bratislavu, museli sme opäť aktívne zapojiť našu kreativitu. A musím povedať, že sa podarilo a objavili sme miesta, ktoré sú kúsoček od nás a nikdy sme tam predtým neboli, lebo keď sa dá, cez víkendy cestujeme kade tade po Slovensku, ale napríklad nádherné pláže pri Dunaji a zákutia a miestečka, tak o tým som ani len netušila, že až takéto nádherné môžu byť. Alebo polia s bažantami pri rakúskych hraniciach sú tiež nádherné a tie poľné cestičky, to vám poviem, tak vytrasenú r.ť som už dlho nemala, skoro ako stroje na chudnutie, čo vám vytrasú aj mozog z hlavy. Von chodievame buď cez obed alebo večer, aby sme sa vyhli hlavnému prúdu obyvateľov, ktorí väčšinou vyrazia von doobeda, alebo tesne poobede. Západ slnka nad Dunajom ťažko niečo prekoná. Keď som pri ňom sedela a len tak si užívala krásnu scenériu, cítila som sa ako pri mori, a uvedomila som si, že by sa nič nestalo, keby nás toto leto k moru nepustili. Pri zmene uhlu pohľadu, vlastne ten Dunaj také malinké more nahradiť môže. Kajakári aj kačky sa už prebudili, takže dotvárajú atmosféru a život je hneď krajší.

Fantastické zistenie bolo, že prameň kreativity sa obnovil aj u mojich kamarátoch, a ľudia začali zdieľať, čo dokážu a čo vedia, ale aj čomu sa venovali kedysi. Napríklad kamarátka Tánička poslala videá, kde najskôr po rokoch skrátila nechty a potom vytiahla gitaru. Dokonca okrem vlastného výberu bola ochotná si naštudovať pesničku podľa nášho výberu a zaspievať a zahrať ju. To u mňa naštartovalo ďalšie dve kreatívne cesty. Jedna bola, spomienky na mládežnícke časy táborov, kde sme pri táboráku spievali a chalani hrávali na gitarách, alebo časy tanečných sústredení, kde sme tiež po dvoj, či trojfázovom tréningu večer oddychovali pri ohníčku a spievali niekedy až do svitania. Povedala som si, že spojím príjemné s užitočným a pri varení si vždy vyberiem interpreta a hrám si od neho skladby ako na koncerte. Takto som počas týchto dvoch týždňov stihla mať kuchynský koncert Jarka Nohavicu, kapely Spirituál Kvintet, pre mňa nového objavu Pokáča (rozhodne si vypočujte jeho skladbu „Mám doma kočku!“, my na nej fičíme celá rodina už niekoľko dní vrátane detí), ale aj Simi Martausovej či Shakiry (každý nech si vyberie interpreta podľa svojho vkusu). Kuchynské koncert by pri šporáku majú tiež svoje vzácne čaro, vyskúšajte. Tá druhá kreatívna cesta bola vytiahnutie tanečných topánok, lebo tomu som sa v mladosti venovala, na rozdiel od Táničky, zase ja. Bol to zvláštny pocit, obuť si tanečné topánky takmer po 13 rokoch a teraz taký ten strach, či to ešte dám, či si pamätám nejaké kroky, či sa vôbec odlepím od podlahy, predsa len nejakých tých zopár dosť kilečiek navyše mám. Ale je to naozaj ako lyžovanie, či plávanie – nezabudneš to! Všetky tie krásne spomienky sa v okamihu vrátili späť a bola som v milom šoku, že si ešte pamätám aj choreografie a kroky jednotlivých tancov. Wow, to bol taký úžasný a silný pocit, že fúúúú ani ho neviem dosť dobre opísať. Proste paráda! A tak som vytiahla aj staré nahrávky a pozerala a spomínala, ako sme voľakedy tancovali. (keby sme nemali karanténu, tak k tomuto by som sa tak skoro určite nedostala). Vrelo odporúčam vytiahnuť staré fotoalbumy ci videokazety alebo nahrávky a zaspomínať (konečne je aj na toto kúštik času).

Z predchádzajúcich týždňov sme aj počas týchto dvoch pokračovali v maľovaní online a taktiež v cvičení online. Obidve aktivity mi kupodivu prinášajú radosť a vnútorný pokoj.

Máme konečne čas premýšľať, čo je dôležité, kam smerujeme, čo chceme dosiahnuť. K tomuto výborne môžu nakopnúť motivačné filmy. My sme si aj s deťmi pozreli pár a ja sama som si tiež pozrela zopár motivačných filmov. Poviem vám, potom sme sa rozprávali s deťmi o hodnotách, o prioritách a bola to oveľa hlbšia debata, ako keby som si ich posadila iba tak a povedala im, čo si myslím, že je dôležité a čo by podľa mňa mali robiť a ako sa správať k druhým. Takto po pozretí filmov, kde čokoláda a jedlo neboli doma samozrejmosťou, alebo ak chceli chalani vo filme niečo dokázať a vyhrať ligu, museli makať oveľa viac ,než si mysleli, že sú schopní, tomu všetci akosi viacej rozumeli. Toto sú také správne „predjedlá“ nielen pre rozhovor s našimi deťmi o odvahe, vytrvalosti a nevzdávaní sa, ale aj pre nás samých.

A aký je ten vás prameň kreativity? Či už úplne nový (tenkrát poprvé), alebo vytiahnutý z mozgového archívu (niečo, čomu ste sa venovali v časoch dávno minulých)?

PS1: nie je to vôbec jednoduché, ale už sa okrem prstov pri predklone dotknem podlahy aj kúštičkom dlane. Malý pokrok, ale predsa!

PS2: zistila som, že aj keď takmer nikam nechodíme, ja stále nestíham, stále niečo robím, organizujem, vymýšľam....nie je čas na nudu a ani na veľké upratovanie.

PS3: ako som dnes písala, okná sú umyté....to nie je maličkosť, ale tú velikánsku vstavanú skriňu, čo máme na chodbe, sa nechystám zatiaľ upratovať, na to sme doma ešte príliš krátko...či?

Odporúčané články:

Čo dobré mi priniesli 3. a 4. týždeň domácej karantény?

Čo dobré mi priniesli dva týždne domácej karantény?

Koučing v bežnom živote I.