Čo dobré mi priniesli 3. a 4. týždeň domácej karantény?

Utriasanie režimu znamená, že je veľmi dôležité si vedieť čas rozložiť tak, aby bolo jasné, kedy pracujem a kedy sa venujem rodine. Keďže som sa pristihla, že keď to robím živelne a chcem stíhať aj prácu aj rodinu, tak pracujem oveľa viacej čistého času a rodinu posúvam, prípadne som nervózna, keď ten počítač je len 2 metre odo mňa a ja sa nepozriem, či netreba odpísať na nový mail alebo novú správu. Takto to bolo, čím ďalej väčšie psycho. Verte, či nie, pomohlo zaviesť si zopár rituálov. Každé ráno je dôležité vstať z postele, upratať si postel, navariť obed, rozdeliť deťom úlohy a obliecť si blúzku, alebo slušné tričko. Áno, aj keď pracujem z domu, áno aj keď mi nefunguje kamera a nikto ma nevidí, každé ráno predtým, ako zapnem počítač a pustím sa do práce sa slušne oblečiem (občas aj namaľujem). A večer keď dopracujem (je tiež dôležité si povedať nepísaný koniec pracovnej doby, ci už o 17.30 alebo 18.00 hod). Vtedy vstanem od počítača, idem sa prezliecť do teplákov a už viem, že som doma = doma a nie doma = home office.

Deti by boli schopné zostať celý deň v pyžamách, ale aj ich nútim sa prezliecť aspoň do teplákov. Čo je ale úžasné, že mám menej žehlenia. Von nechodíme, veci sa tak rýchlo nezašpinia. Paráda!

Zistila som ,že tým že sa nemusím presúvať do práce a z práce, stíham konečne pravidelne cvičiť a darí sa mi až 3x do týždňa si zacvičiť online hodinu Pilatesu (díky Mati, že ju pre nás organizuješ). To sa mi v čase pred Koronou teda vôbec nedarilo, lebo treba vyzdvihnúť dieťa z krúžku, alebo bolo rodičko, alebo bolo nutné urobiť večer úlohy s deťmi alebo navariť.

Aj keď sa hovorí, že multitasking už vyšiel z módy, a teraz je trendy jednu vec najskôr dokončiť a potom začať druhú a plne sa na ňu sústrediť, posledné týždne u mňa opäť začína ísť do popredia multitasking. Ráno si pustím práčku, kým varím. Prípadne sa pripojím na online meeting a popritom dováram, ak som nestihla ráno dokončiť pred 9 hodinou. (to by sa mi z officu ťažko podarilo). Cez obed stihnem s deťmi prejsť úlohy, vyvešať prádlo, prípadne utrieť podlahy. (to by sa mi tiež ťažko odbiehalo domov z officu počas obeda, len kvôli podlahám, či vyvešaniu prádla). Večer keď varím večeru, stíham si odbehnúť vedľa do izby odcvičiť tú online hodinu Pilatesu, a keď treba, viem odbehnúť pomiešať guláš či kapustnicu. (to by sa mi z fitness centra ťažko podarilo).

Tým, že sme úplne eliminovali presuny, získaný čas môžem konečne venovať veciam, na ktoré doteraz nebol čas. Tak som si v hlave zalistovala v mojom pomyselnom „Wish liste“ („Zozname osobných prianí“) a pustila som sa viac do čítania kníh, snažím sa byť viac v spojení s priateľmi a rodinou (aspoň 2 telefonáty denne mimo prácu). Mala som možnosť vyskúšať niečo úplne nové a pridať sa s kamoškami do výziev, napríklad cvičenie tvárovej gymnastiky (díky Tanička), toto by ma v čase pred Koronou nikdy nenapadlo a nenechala by som sa na to nahovoriť, ale teraz akosi, človek inak uvažuje, snaží sa získaný čas venovať aj sebe, a tak priatelia, mám za sebou 2 týždne cvičenia tvárovej gymnastiky ( snáď sa raz tej dvojitej brady a „rozčuľujúcej“ vrásky na čele zbavím).

Nové situácie prinášajú aj nové výzvy, respektíve spontánne nápady, ktoré sa stanú úžasným zážitkom. Medzi takéto patrí aj domáce pečenie koláčikov. Potom ich treba pekne do krabičky zabaliť a balíčky s koláčikmi rozdať susedom tak, že im ich položíte pred dvere a pošlete správu, že pred dverami majú prekvapenie.... o pár hodín dostanete podobnú správu aj vy a pred dverami vás čaká tiež balíček. (aj susedia piekli) a takto pekne sa nám po dome rozbehla koláčiková kuchárska výzva s podtitulom „Môj sused varí lepšie ako tvoj sused!“

Alebo alternatívy, na tie je teraz úžasný priestor. V čase pred Koronou sme sa chystali na kurz zážitkového maľovania, a keďže to teraz nie je možné, poprosili sme našu kamarátku, ktorá už maľovať vie a podobný kurz absolvovala, či by nám s tým pomohla cez online video. A tak sme spolu strávili príjemné dve hodinky, kedy nás ona usmerňovala, čo máme robiť, a všetci spolu (manžel, deti a ja) sme maľovali na rovnakú tému obrazy. Z času načas sme jej do kamery ukázali, ako nám to ide a ona nám poradila, čo môžeme ďalšie urobiť, opraviť, namaľovať a akú techniku použiť. Popritom sme sa dobre porozprávali a bol to úžasný zážitok. Nikdy by ma nenapadlo, že som schopná namaľovať taký pekný obraz! Ale všetko je možné. Ešte k tomu sme strávili pekné rodinné popoludnie v kruhu našej aj Jankinej rodiny (ďakujeme Janka).

Keďže teraz nemôžeme chodiť do knižnice a ani do kníhkupectva, prišla na radu aj audiotéka s knihami. Online audio knihy, toľko som nad nimi rozmýšľala,....ale boli presne v tej kategórii....keď raz budem mať čas ( v prvej top 10 môjho Wish listu). No a už ho zrazu mam. Tak som sa prihlásila do takejto audiotéky a už mám aj svoju prvú kúpenú audioknihu (verím, že sa mi ju raz podarí aj celú vypočuť, zatiaľ ju celkom úspešne využívam ako uspávanku).

Minule som spomínala, že hrávame celá rodina vedomostné kvízy. Mladší syn to tento týždeň posunul na novú úroveň. Pripravil kvíz o sebe, že ako dobre ho poznáme? A tak sme postupne museli pripraviť takýto kvíz doma všetci. Neuveríte koľko sme sa nasmiali a navzájom nového o sebe dozvedeli. Vrelo odporúčam. (tak a už moje deti vedia aj meno môjho prvého frajera v škôlke, aj to, ako sa volala moja najlepšia kamarátka na ZŠ).

Okrem hrania vedomostných kvízov, starší syn hrá aj na hudobné nástroje. Teraz v čase, keď spolupatričnosť a dobro medzi ľudmi začína mať opäť vyššiu váhu, sa každý snaží pomôcť a prispieť ako vie. Tak som sa to snažila vysvetliť aj deťom. Každý by mal pomôcť. Deti tým, že budú viac pomáhať doma a poslúchať rodičov. Ale keďže starší syn vie hrať na saxofón, poprosila som ho, nech sa naučí hrať našu hymnu a v piatok večer pôjdeme spolu na balkón, ja budem tlieskať a on môže hrať, ako poďakovanie zdravotníkom. Naučil sa a zahral. Nevadí, že sme tam boli sami, zahral krásne, zatlieskali sme a máme dobrý pocit, že aspoň takto sme dali najavo našu vďaku všetkým, ktorí nasadzujú svoje životy...pre nás.

Lenže bolo by to odo mňa dosť pokrytecké, chcieť od detí, aby preukázali spolupatričnosť a ja nič?! Šijací stroj nemám, tak rúšky šiť neviem, rozmýšľala som, ako by som vedela pomôcť ja? Anesteziologička ani iná zdravotníčka nie som, dobrovoľná hasička tiež nie. Deti sa snažia, manžel vždy keď ide do obchodu, tak sa spýta našej staršej pani susedky, čo jej môže kúpiť. A ja, stále nič?! Našťastie prišla výzva v práci, že sa hľadajú dobrovoľníci, ktorí by pomohli so zavedením online vyučovania do slovenských škôl. A tak som sa hneď prihlásila. Netušila som, že to bude stáť toľko času, naštudovať si informácie, ísť na online školenia a potom sa spojiť so školami a pomôcť so zavedením do praxe (kde z pôvodného sprostredkovania informácii, prišlo aj na IT technické nastavenie a problémy, prípadne špecifické požiadavky, ktoré si bolo potrebné doštudovať). Ale rozhodne to stojí za to!

Porozmýšľajte, čo viete pre druhých spraviť v tejto situácii vy? ...a urobte to! Nielenže urobíte dobrý skutok, ale aj dobrý pocit pri srdiečku bude taký hrejivejší.

PS1: už viem položiť na zem prsty pri predklone. Ďalší cieľ sú už dlane. Držte mi palce, prípadne sa pridajte a skúšajte to so mnou.

PS2: zistila som o sebe, že som introvert (všetci moji kamoši aj rodina si myslia, že som úplný extrovert), ale keď mne je doma tak dobre

PS3: ešte stále nie je tak zle, aby som sa pustila do umývania okien. Tak o tom možno nabudúce...

Odporúčané články:

Čo dobré mi priniesli dva týždne domácej karantény?

Koučing v bežnom živote I.

Náš zákazník, náš pán! Ozaj je to tak? Nuž, ako kde.