Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Tu sa to musí lesknúť
Kontrola z generálneho štábu tak bol začiatok roka ako vyšitý. To čo sa konalo v kasíne nebolo že len Veľké upratovanie, to bolo Najväčšie upratovanie. Čistili sa veci o ktorých existencii sme hádať ani nemali poňatia. Zo zeme sa dalo jesť, natierali sa skrinky a postele. Najiniciatívnejší blbec dokonca vydal rozkaz nad ktorým sa pozastavil aj najväčší imbecil. Ide sa kosiť tráva -  nevadí že bol január a tráva ležala zmrznutá na zemi. Rozkaz je rozkaz. Pikoškou bolo aj natieranie obrubníkov vápnom na bielo, lebo farba došla. Keď prikvitla usmiata delegácia a zapršalo, cesty boli pekné biele celé a všetci sa len priblblasto usmievali, akože to tak má vlastne byť. A skoro som zabudol, opäť bol v tento výnimočný  deň v jedálni sladený čaj aj poháre.

Mrázik naživo
Cvičenie na Lešti musí byť, aj keby bol kobercový nálet. Okrem tuhej zimy a snahy sa zašiť niekam kde nefúka, a je aspoň nad nulou, sa nič zaujímavé nestalo. Mapy, písanie, jedlo, oddych, poriadok – sem tam výcvik. Nemať karty, tak sa asi navzájom postrieľame. Bol čas na trochu oddychu, ale v takej zime to príjemné nebolo. Mať na sebe oblečené skoro všetko a drkotať sa, bol vážne asi trest. Jednu výhodu to malo, po uzimenom cvičení som dostal aj tretiu frčku.

Je čas uvoľniť miesto mladým
Tak ako ja som pred časom vystriedal starého pisára, tak teraz na mojich pleciach bola povinnosť nájsť adekvátneho náhradníka. Našťastie do prijímača nastúpil parťákov kamarát, ktorý sa na to hodil ako kozy do podprdy. Vedel písať na stroji, vedel sa slušne správať a od nástupu už dokonca vedel chlastať lampasáckym spôsobom – „čo tečie, to nám z pohárika neutečie“. Veliteľ s mojim výberom súhlasil... blázon.

(Neskôr som sa dozvedel, čo tam mladý vlastne vystrájal. Napríklad jeden prípad za všetky -  počas bieleho dňa tancovať ožratý na stole na štábe nedokáže len tak hocikto. Stálo ho to hodnosť)

Rozlúčka vo veľkom štýle
Odchod do civilu stojí za oslavu. Všetky zlé spomienky treba poriadne spláchnuť. Najdostupnejšia bola konzumná vodka s modrým Mikulášom v logu. Nachystal som chlebíčky, niečo slané, minerálku, kávu a veľa veľa obľúbenej ohnivej vody. Hodiny pribúdali, vodka sa míňala, s lampasákmi sme si popriali všetko dobré, až nakoniec ostal iba môj podplukovník. Neviem či to bolo chlastom, alebo tým, že už mi akoby „nevelil“, ale skvele sme si pokecali. S opitými očkami mi ponúkal za ženu svoju škaredú dcéru a predpovedal skvelú vojenskú kariéru, keď to podpíšem na nastúpim na vyšku do Liptovského Mikuláša.  (Niekedy aj ľutujem, že ma neukecal... kua, ale iba a tú školu!)
Koľko vod(k)y ide dnu, toľko musí z tela aj von a tak som sa pobral sa vyliať na toaletu. Blesk... totálne okno... padnutý Windows boli oproti mne fungujúci operačný systém. Keď som sa vrátil, bol už podplukovník triezvy, oblečený a na odchode. „Príď sa ráno aspoň rozlúčiť pisársky“. Zabľabotal som niečo v zmysle „Vykonám náčelníku“ a padol som do kresla ako tankista do krytu. A pekne na sračky, ako mazácky zákon káže..

Chvíľu na to došiel parťák s mladým a odtiahli ma na oddiel. Môj pozmenený stav od normálu nechápal nikto, nikdy ma totiž nevideli piť, alebo opitého, dokonca ani na povyšovačke. Do polnoci som spieval na izbe a chŕlil zo seba neskutočne veľa vtipov.
(Ráno som sa dopočul, čo sa dialo počas môjho „okna“. S ďalšími štábnymi pisármi sme lietali na metlách po chodbách, trhali si výložky a nadávali si do vojakov. Potom sa volalo frajerke jedného z nich, že má doma hrdinu a môže byť na neho hrdá. Z ožratého trojhlasu asi veľa dievča nemalo, ale snaha bola. Dievka totiž verila tomu, že každý súci chlap ide na vojnu... a ten magor ju chcel hneď po vojne požiadať o ruku)

Ranné vtáča ledva odkráča...
Budíček bol vskutku originálny. Myšiaci vrešťali ako zaplatený komparz „Staré psíky, nááááástup na civíííííl“ V hlave mi po vodkovom večerníčku ešte hral death metal v podaní kapely „Ožratí permoníci“. V hube Sahara, v bruchu tornádo a po ruke šumák. Po chvíli bol taký zvedavý čo sa deje, že bol opäť vonku medzi nami. Ťažké ráno...
Na poslednom nástupe na buzeráku sa nás tam tackalo viac, jemne sme plápolali vo vetre a svojou prirodzene zelenou farbou tváre sme splývali s osadenstvom na tribúne. Ráno som ešte stihol potriasť na štábe pravicou kamarátom a všetkým malým aj veľkým náčelníkom. Všetci vyzerali tak, že by išli so mnou do civilu bez mihnutia oka.

Konečne sme prešli bránu útvaru bez toho, aby sme sa do neho ešte museli niekedy vrátiť. Vo vlaku bolo veselo. Okrem vojakov – civilistov s nami cestovalo aj pár „opičiek“:

PS: Myslíte ši, že to je všetko? Rozhodne nie. Už čoskoro bude bonusovka : )

Súvisiace články:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!

Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov