Bol som detský špión: Ako totalita využívala naše deti!

Obal knihy obsahuje vetu „Skutočný príbeh zo 60. rokov, ktorý mal ostať navždy tajomstvom“. Našťastie neostal, a tak si môžete za pár hodín prelúskať pútavý príbeh chlapca, ktorý bol svedkom udalostí.

Na čo sa môžete tešiť?
Nechcem veľa prezrádzať, ale krátku „namotávku“ si zaslúžite. Pripravte sa na skutočný príbeh detí (9 –14 rokov), ktoré za bývalého režimu cvičilo a využívalo Ministerstvo obrany ČSSR na špionáž. Či už na našej, alebo zahraničnej pôde. Spočiatku detská hra sa postupne zvrhne na boj o holý život.  Po Nežnej revolúcii (17. novembra 1989) boli všetky materiály k tomuto projektu skartované. Ani sa tomu veľmi nečudujem, pretože údajne stále žijú tí, ktorí o tom vedia viac, ako by im bolo milé.

Nakoľko mám to šťastie sa osobne poznať s autorom knihy, neminuli ho moje otázky:

1. Ako si dostal k tejto téme, resp. ako  prišlo k spojeniu teba ako autora a svedka opisovaných udalostí Pavla K.?
- Zavolal mi na mobil pán a predstavil sa ako Pavel…. Priezvisko na prvýkrát väčšinou prepočujem. Tvrdil, že dostal na mňa kontakt z vydavateľstva, pre ktoré som predtým napísal knihy o Meky Žbirkovi a Petrovi Lipovi. Povedal, že má originálny príbeh. Ako bývalý reportér som bol k jeho slovám skeptický, ale napriek tomu som sa s ním stretol. Keď hovoril o tom, ako ho v detstve školili za špióna, v prvej chvíli som ostal prekvapený. O takom niečom som v živote nepočul. Bol som opatrný a chcel som dôkazy. Vysvetlil mi, že žiadne nie sú, ľudia z kontrarozviedky ministerstva obrany ich skartovali po novembrovej revolúcii v roku 1989. „Nejde mi o to, aby som vás presvedčil, potrebujem niekomu povedať pravdu,“ povedal. Po niekoľkých sedeniach a detailoch, ku ktorým som sa nenápadne vracal, ma napokon presvedčil, že také niečo si človek nedokáže vymyslieť, to sa dá len prežiť. On chcel prežiť a tak sa potreboval od minulosti oslobodiť. Neskôr sa mi predsa len podarilo niektoré veci si overiť, ale keďže som nemal priamy dôkaz(y), príbeh som napísal ako román, v jednej recenzii v Knižnej revue napísali dokumentárny román.

2. Bol si aj osobne pozrieť na mieste, ktoré Pavel  opisuje ako vojenskú liečebňu?
- Nie, nebol, ale keď som bývalé sanatórium videl prvýkrát na fotke, mal som z neho veľmi zvláštny pocit. Z tej masívnej budovy akoby stále sálalo niečo záhadné a doteraz nevysvetlené. Uvedomil som si, že každý príbeh, ktorý ukrýva za svojimi stenami, je iný a niektoré z nich sú možno ešte silnejšie ako ten Pavlov a s najväčšou pravdepodobnosťou sa ich už nikdy nedozvieme.

3. V knihe som narazil na pár zaujímavostí  ohľadne  zdravia vybraných chlapcov. Dostávali injekcie, aby  neboli nikdy vážne chorí.  Logicky ma teda napadá, že ak už  účinné látky existujú, prečo nie sú bežne na  trhu? Je  to podľa teba iba o peniazoch pre nadnárodné farmaceutické firmy,  aby  bežní smrteľníci len kupovali.... a vlastne ani neboli  nikdy dokonale zdraví?
- Pavel bol v detstve často chorý, čo sa zmenilo po jeho nástupe do vojenského sanatória. Po injekciách, ktoré tam dostával, nemá v záznamoch ani jednu chrípku! Možno tieto preparáty boli po testoch na týchto deťoch využívané v armáde. Pamätám sa, že keď som nastúpil na vojenčinu, tak nás v prijímači očkovali a vlastne nám ani nevysvetlili proti čomu. Odpovede boli vyhýbavé. Isté je však, že som dva roky, ktoré som tam strávil, nebol chorý na chrípku alebo angínu. Ale len čo som sa vrátil do civilu, tak sa mi tieto ochorenia vrátili. Myslím si, že vojsko môže mať preparáty, ktoré dokážu človeka udržať dlho v strehu a v kondícii. Kým sa však dostanú do civilného sveta, ubehne z akýchkoľvek dôvodov veľa času.

4. V príbehu „našej“ bunky jeden chlapec zomrie. Odhadli ste koľko chlapcov mohol postihnúť počas celého  trvania projektu podobný  osud?
- Za detských agentov bolo podľa Pavla vycvičených 198 chlapcov z menej zámožných rodín. Jedna bunka o druhej nevedela, takže odhadnúť to je nemožné. Okrem môjho hlavného hrdinu som sa ešte kontaktoval s Tučkom, ktorý bol v jeho bunke a po páde zo skaly ostal ochrnutý. To, čo sa stalo, mi potvrdil. Ale dozvedieť sa osudy ďalších buniek - to nie sú futbalové mužstvá. Pochybujem, že by sa v dospelom veku a v našej súčasnej politickej situácii k tomu húfne priznávali, pretože by im to mohlo skôr uškodiť v kariére. 

5. Verím tomu, že vzhľadom na obsah knihy mohlo by pár ľudí ešte aj po tých dlhých rokoch na ihlách.  Nedostal si nejaké decentné upozornenia“ od pánov v „dlhých  plášťov pred, alebo po vydaní knihy? Či už ty, alebo Pavol...
- Pavel mi hovoril, že odkedy sme sa začali stretávať, pred ich domom, ktorý je na polosamote, sa z času na čas otáčalo auto s tmavými sklami. Keď vraj jednému dôstojníkovi do Prahy prisľúbil, že mená svojich vtedajších nadriadených nezverejní, auto sa tam viac neobjavilo. A to od jeho výcviku za detského špióna uplynulo viac ako polstoročie! Vo vedení vtedajšej kontrarozviedky ministerstva obrany ČSSR o tom vedelo údajne len 12 ľudí, z ktorých niektorí podľa toho ešte žijú a s minulosťou nechcú mať nič spoločné. Povedal, že mená dôležitých má uložené a ak by sa niečo stalo, vyjdú na povrch. Vravel aj to, že sa mu vyhrážali ale napriek tomu sa nezľakol a svoj príbeh vyrozprával.

6. Ako dlho trval samotný zrod knihy? Od vášho prvého  stretnutia,  až po jej konečné držanie v rukách?
- Trvalo to veľmi dlho, osem rokov. Najskôr som napísal asi sedemdesiatstranovú reportáž, na základe ktorej začal vznikať filmový scenár, ktorý som písal spolu s jedným režisérom. Nafilmovať sa ho však nepodarilo, aj keď vypočítal, že výroba filmu by stála "len" približne milión euro. Už som mal dosť toho nekonečného čakania a tak som si povedal, že vydám knihu, aby sa ľudia o tej hrôze páchanej na deťoch konečne dozvedeli. Ale ani to nebolo také jednoduché, ako som si myslel. Tri  vydavateľstvá môj rukopis z rôznych príčin odmietli. Napokon som sa rozhodol, že reportáž prerobím na román a ponúkol som ho vydavateľstvu Forza Music. Aj vďaka výbornej editorke pani Dagmar Kinčekovej vznikla, myslím že pútavá knižka, ktorá by mohla osloviť čitateľov aj mimo Slovenska. Teraz už len nakrútiť film...

7. Jožko, na čo čitateľsky zaujímavé  sa môžeme do  budúcnosti od teba tešiť? Pracuješ už na  niečom?
- Po takomto silnom námete ako bol „špión“ je veľmi ťažké prekonať ho, alebo aspoň sa k podobne zaujímavej téme priblížiť. Z toho vyplýva, že som náročnejší, prieberčivejší ako predtým a všetko dlhšie zvažujem. Mám v hlave jeden námet, ale potrebujem doňho vložiť silný príbeh, ktorý hľadám a asi ešte budem ešte dlho hľadať. Takže, tento rok je u mňa rokom  pozvoľných príprav, uvidíme čo a ako ďalej...

... v knihe nájdete aj venovanie „Venujem pamiatke rodičov, ktorí sa nikdy nedozvedeli pravdu o mojom detstve“ Koľko toho ešte stále nevieme o našom minulom komunistickom režime? Čo je ešte stále pred nami utajené? Túto napínavú knihu si môžete kúpiť aj online cez vydavateľstvo Martinus. Vrelo ju odporúčam!