Zápisky z vojny 5: ... je ti zima vojačik? Ak áno, tak smola!

Zima na Lešti, nič dobré neveští
Zlá správa – ide sa na Lešť, dobrá správa – autami, dobrá správa – som v dôstojníckej skriňovej „vetrieske“ s pieckou a posteľami, zlá správa – ako kurič na stoličke pri pokazených dverách. Po tejto únavnej ceste som mal pocit, že má tá vetrieska dvakrát prešla krížom po tele, a ešte na mi nacúvala na kolená. Ubytovanie našťastie nebolo v stanoch, ale v drevených domčekoch so škárami, že sme k vetraniu nepotrebovali otvárať ani okná. Také prirodzené chladenie. Hoci sme sa diery snažili upchať handrami alebo toaletným papierom, veľmi to nepomohlo a tak sme večer zaspávali so sviežim mrazivým vánkom na telách. Kachle sa nechali po 22:00 vyhasínať a do rána sa spalo v zime. A to pekne svinskej.
Môj dôstojník si nechal izbu upratovať iba odo mňa. Iným záklaďákom neveril. To bolo síce pekné, ale popri robení máp, cvičeniach v teréne to bolo o hubu. Kým ostatní už mali voľno, ja som ešte kmital. Navyše chcel mať stále nasekané drevo, nanosené uhlie. Keď sa vrátil z porady, zakúril v piecke a už si veselo chľastali v suchu a teple.
Raz večer si ma zavolal k sebe do izby. „Tu máš jedlo, konvicu čaju, ovocie“. To neveštilo nič dobré. A ani nebolo. „Do rána potrebujem od teba zlepiť a nakresliť veľkú mapu“, čo predstavovalo niekoľko hodín práce. Pec už nehriala, miestnosť rýchlo chladla a v niekoľkých vrstvách oblečenia sa ťažko kreslilo. Keď nie je teplo zvonku,  musí sa dodať zvnútra. Nikdy by som nebol pomyslel, že stiahnutie ploskačky rumu bude také inšpiratívne. Za tri a pol hodiny bolo hotovo a slávnostne som padol do ľadovej postele. Ráno ma čakal  milý darček, mohol som ísť s ostatnými na ostré streľby. A tie som miloval.

Ďalšie dni plynuli v zabehnutom režime, doobeda výcvik, poobede kreslenie a písanie, robenie poriadku, chystanie piecky. Až raz s nepríjemným budíčkom. O druhej v noci ma zobudili, že mám ísť za mojim nadriadeným. Rýchlo som sa obliekol a už som mu klepal na dvere. Po ich otvorení ma ovial taký závan chľastu, že by som po pár nádychoch nafúkal aj ja „Viem, že mám naloženú piecku ako je treba, ja si však dnes chcem kúriť iba drevom“. „Toho je málo a s ním len robíme pahrebu pre uhlie“ - oponoval som. „Viem, viem, zožeň nejaké.“ O druhej v noci bez baterky? Ale rozkaze je rozkaz. Išiel som si pre sekeru (áno, aj to výstroj poľného pisára), z vecí, čo som ale v maskáčoch (obväz, leukoplast ) a kusoch dreva a gumy som si pri spravil improvizované fakle. Pri lese som natrafil na kus živice. Okolo bolo našťastie dosť briez, tak dve padli za vlasť. Breza horí aj čerstvá (jej kôrou sa dá dobre založiť oheň). Po asi hodine som podľa rozkazu navláčil drevo do piecky. A pointa? Ožratí lampasáci sa stavili, či to v dokážem. Keďže vyhral ten môj, tak nové desiatnicke frčky nenechali na seba dlho čakať.

Som chorý, nemôžem...
Pisár bol na vojne  šľachta. Nechodil do stráže a ani „ku stolíku“. Zato mne sa inak rôznych  cvičení a bigošena ušlo dvojnásobne. Keďže som do stráže počas roka nechodil, tak sa veliteľ útvaru rozhodol, že cez Vianoce budem rovno veliteľom stráže v poľnom parku. To je chlap jednou nohou v base, už len keď je napísaný v dennom rozkaze. Moje vianočné lobovanie u priameho nadriadeného nepomohlo. Vraj bol na tento rozkaz malý pán. „Mysli pisársky, mysli, čo s tým?“... denný rozkaz, denný rozkaz...áno, denný rozkaz. Ak tam niečo vyšlo, tak s tým dôstojníci súhlasia, a to sa bude diať.
Tu mi perfektne pomohol môj parťák. Ten blázon prepašoval do denného rozkazu zmienku o tom, že cca za mesiac budem v čase od 20.12.xx – 2.1.xx PN. O dva dni na to vyšlo, že v tom čase môžem čerpať riadnu dovolenku. Keď to až po týždni objavil iný štábny pisár nevalného intelektu, tak sa ma pýtal, že čo je na tom pravdy. „Pisársky, ak to raz vyšlo v rozkaze, tak to pravda bude, aj keby nebola“ – a je to. Čo nevybavil podplukovník, to vyriešil slobodník. Vitajte v slovenskej armáde.       

Vianočný nákup vo veľkom meste
V sobotu doobeda sa na vojne upratovalo ako o dušu. Všetci čo mali ruky a nohy tak aspoň imitovali nejakú čistiaco - upratovaciu činnosť. Problém bol v tom, že sa blížili Vianoce a nebol čas ani kúpiť pre najbližších niečo pod stromček. V mieste našej posádky to bolo zabité a najbližšia civilizácia s normálnymi obchodmi bola pol hodinu cesty vlakom.  Ako sa však dostať cez upratovanie von? Prešibane. Stačilo sľúbiť lampasákovi, že mu tam niečo zoženiete, a jeho podpis na priepustke bol krasopisný. Nabehli sme do obchodov s kozmetikou a nechali si striekať na ruky  voňavé vodičky,  aby sme vedeli, ktorá bude pre tú našu mladú cicu naj. Darčeky nakúpené, pre gumu zelenú veci vybavené, vodka pre kamarátov už žblnkala pod kabátom – a rýchlo cesta späť do zeleného blázinca. Chalani z nás hneď zacítili ženské parfumy (tí trénovanejší aj zatvorenú vodku), a už aj vyzvedali kde a s kým sme boli. Keďže sme im nepovedali o kupovaní vianočných darčekov nič, tak mali priestor na divoké konšpiračno – kopulačné teórie. Nechali sme ich v tom.

Hetrick na basu
Dva dni pred Štedrým dňom nastúpili vojaci, ktorí mohli opustiť posádku, na odhrnutý  buzerák. Okolo bolo napadaného asi 15 centimetrov snehu. Všetky oddiely boli v zimnej ústroji a kanadách, iba ten náš vo vychádzkových  poltopánkach. Lebo však otužovať treba. Rozkaz nerozkaz, napchal som si kanady do veľkej vojenskej tašky. S mini sa tam tlačili vianočné darčeky pre najbližších. Slovom vojenské puzzle s využitím 99,9 percent voľného miesta. Zrazu ma premkol zvláštny pocit, že ak sa dnes dostanem za bránu, tak som kráľ. Šiesty zmysel neklamal. Na tribúnu vystúpil veliteľ útvaru  a po pár akože vianočných slovách začala veselšia časť jeho príhovoru. „Pred tribúnu vystúpia vojaci, ktorých mená teraz prečítam ......., ......., ......., .......  a desiatnik ......“   Zlá predtucha sa začal plniť. Nie som zbabelec, ale je veľký rozdiel tráviť Vianoce v poľnom parku či base, alebo doma pri požívateľnom jedle. Tak som ostal v rade, na čo môj parťák začal polonahlas povzbudzovať“ Chóď volajú ťa, chóď, naozaj ťa volajú“ V tej chvíli som ho skoro zabil pohľadom. Do toho všetkého sa ku mne primotal nejaký lampasák, čo kontroloval tašky vojakov, že prečo ich majú také plné. „Otvor tašku!“ Ak by mi tam našiel tie kanady, tak mi v tej chvíli naparia krádež vojenského materiálu, hoci boli moje. Otvoril som tašku a všetky kúpene darčeky som začal ukladať na kanady. „..toto je pre otca, kozmetika, niečo na holenie a kniha o špiónoch, toto je pre frajerku, voňavý parfum...“ „Dobre, zbaľ sa“ – a druhé uniknutie basy bolo za mnou. Keď veliteľ zaželal príjemné sviatky a pohov, tak sa tlupa vojakov rozbehla k bráne. Vlak mal čoskoro pristaviť na stanicu, ak by sme ho zmeškali, tak by to bolo na ďalšie hodiny čakania s prestupovaním. Pred bránou sa na mňa vrhol ryšavý deveťák.z môjho oddielu “Počkaj, počkaj, niečo som od teba chcel!“ „Ja viem pán major čo, zaželať mi príjemné sviatky... aj vám“ - a radšej som pridal do kroku, kým ho v tej prechľastanej hlave napadne, že pred chvíľou som mal vystúpiť pred celým útvarom na pojeb.
Do vlaku som sa tešil ako panic na prvý sex. Keď sa konečne pohol, tak v hlave som už mal  šťastné a veselé...

Keď sa vrátim po Novom roku späť, už to bude len na tri mesiace. A to sa dá vydržať aj v hrdzavým bodákom v zadku. Už sa bude strihať aj „meter“: Keď bolo najťažšie, tak si stačilo spomenúť na povzbudzujúcu vetu“ Každou jednou prežitou minútou sa blížiš do civilu“

... pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!

Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov