Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Nové myši hlásia príchod
Život v kasíne nabral na jednej strane pokojnejší a na druhej starne nervóznejší nádych. Kolorit sa prispôsoboval výcviku nováčikov. Bavili sme sa na ich čaptavom pochodovaní v štýle nakopnutého bociana a chaotickom otáčaní sa pri poveloch „vľavo bok“, „čelóóóm vzad“ či  „zastaviť stáť raz - dva.“.. No aspoň mám predstavu, čo komické sme pred pár mesiacmi páchali na buzeráku my.

Niekedy v tom čase ma na výložku osral holub a pribudla mi tam strieborná polguľa. Šmarjá, ja som sa stal slobodníkom. Je to asi najhoršia hodnosť na záklaďáckej vojne, lebo už sa na mňa môžu váľať rôzne povinnosti a zodpovednosť. Chlapec z môjho čísla raz takto bodoval pri službe ako dozorný pri stolíku. Nočnú službu zvládol v pohode, ale ráno bolo okamžikom pravdy. Keď deveťák ohlásil rozhlasom  k stolíku budíček, tak chlapec nelenil a z celej sily zareval do vedľajšieho mikrofónu, áno tušíte správne, do toho pre deveťáka „ ........čata, budíííííček“. Tomu sa hádam narovnali aj fúzy, ktoré nenosil.

Keďže chalani z nášho oddielu mali na starosti aj výcvik myšiakov v prijímači, tak jedného dňa mi predstavili chalana z môjho mesta. Dali sme reč, bol v pohode a rozumeli sme si, tak podľa hesla „musíme si pomáhať“ som trochu zaloboval a chlapec ostal ako pisár na našom oddiely. Dodnes sme najlepší kamaráti.

Parťák do zeleného blázinca
Mať v takejto pakárni spoľahlivého parťáka je veselšie ako ísť tankom proti rote lukostrelcov. Nakoľko bol priamo na oddiely, tak tým pádom pre nás odpadli ranné rozcvičky. Pekne sme sa po budíčku zašili do kancelárie a vychutnávali si zaslúženú kávu a čaj. Po raňajkách sme išli každý za svojimi povinnosťami.

Povinnosti mali pisári stále nejaké. Od písania správ na rozheganom stroji, cez kreslenie máp až po pašovanie vodky cez bránu. Dôstojníci slúžiaci na bráne hrali takú malú hru, že koho štábneho pisára načapajú s prenášaným chľastom. A preto sa tašky veselo prehadzovali pri návrate z obchodu cez ploty, alebo sa podávali kamarátom na strážnych vežiach či v najhoršom schovali pod vychádzkový mundúr za opasok pri maximálne stiahnutom bruchu, aby nebolo nič vidieť. Ak pisára predsa len odhalili, nesmel prezradiť komu z lampasákov to naozaj nesie a musel to zobrať na seba. Aj za cenu basy.

Ešte sa vrátim k tomu kresleniu máp. To bola chuťovka sama o sebe. Väčšinou nám dávali podklady dôstojníci. Ak nie, tak sa ťažko improvizovalo. Naučili nás ako sa kreslí tankový, motostrelecký či pechotný útok. Ako sa značia vrtuľníky či BVP. V preklade to znamená, že niekedy prišiel upotený ohniezdičkovaný zelený pán s tým, že nemá čas a potrebuje do rána (v lepšom prípade, väčšinou to bolo tak cca 2-3 hodiny)  nejaký plán fiktívneho útoku na také  a také pozície. Mladý vojak =  hotový kúzelník a kreslilo. Častokrát to bolo dokonca aj pochválené ako dobré taktické riešenie. Takže v prípade straty dôstojníckeho zboru (smrť, dezercia, ...), môžu ďalší priebeh vojny viesť pisári.... a mužstvo to možno ani vôbec nezbadá.

Po práci však treba vypnúť a napísať si vychádzku. Považoval som viac ako za povinnosť ísť ukázať parťákovi ten zapadákov, kam sme sa dostali. Hoci väčšina vojakov to neraz aj behom strhla rovno do najbližšej staničnej krčmy a už od dverí ich smädné ksichty signalizovali „natoč mi pivo“, my sme sa vybrali ďalej. Normálne sme tu našli pizzeriu. Keď tam videli medzi dverami dvoch vojakov vo vychádzkovej uniforme, tak zastal na pol minútu čas. S odstupom času mi to pripomenulo scénu, ako keď do zafajčeného lokálu na Divokom západe prídu do baru noví pištoľníci. Po počiatočnom šoku hostí a personálu sme si objednali pizzu, beefeater gin a minerálku. To už na nás pozerali ako na provokatérov. Keď sa čašníčka opýtala odkiaľ sme, tak pochopila – „západniari“, vyvreskla na celé osadenstvo a život zrazu pokračoval ďalej.  Keď sme im pri platení nechali slušný tringelt, tak mali na rozlúčku šok číslo dva.

Letná Lešť má svoje čaro... ale aké, to nikto nevie
Toto cvičenie bola celkovo nuda, ďalšie dva týždne na čerstvom vzduchu. Cez deň teplo, v noci zima. Dokola to isté. Jediná zábava bola, keď nový tankista chcel v zákrute nad vyvýšenou cestou cúvnuť, aby urobil miesto tatrovke a za statočného rachotu ostal visieť v 45 stupňovom uhle cesta vs. priekopa. Gumáci skákali ako tenisové loptičky, chlapca skoro umlátili slinami od revúcich úst a nakoniec sa dovalil vyprosťovací tank a ťažký žeriav a dostali ho spať na pásy na cestu.  

Po cvičení som išiel na opušťák domov, ale s malou podmienkou. V pondelok ráno vybavím  veliteľovi vrátenie peňazí zo zahraničnej cesty. Budovu som našiel, aj príslušné oddelenie. Tu však zapracovala vojenská logika. Do pokladne som odovzdal cca 80 dolárov a späť mi vydali cca 4 doláre. Háčik bol v tom, že ten príjmový doklad mal podpísať veliteľ, ktorý sedel niekoľko hodín cesty vlakom. A mal podpísať aj to, že ten výdavok môžem prevziať ja. Tak sa pýtam zodpovedného poručíka „Náčelníku, ak mi veliteľ dá len tak 80 dolárov, prečo by mi nezveril aj tie smiešne štyri?“ To je rozkaz a tak sa to urobí! Poprosil som ho, nech zavolá na našu posádku, nech môžem hovoriť s mojim najvyšším veliteľom. Stalo sa, vysvetlil som mu situáciu a ten pokojne vraví „Od čoho si pisár? Podpíš to za mňa a je to“. Poručík len pozeral na „pravý“ podpis a krútil hlavou „To ste aká posádka?“ „Najlepšia náčelníku“ a práskol som za sebou dverami.

Z tohto bude basa ako republika
Počas víkendov bolo na štábe najlepšie. Trochu sa poupratovalo a bol pokoj. Vtedy som parťáka volal k sebe do kanclu – uvarili sme si kávu, zapálili sa cigarety, kecali sme o babách a vojne -  skrátka treba vyčistiť hlavu a zabiť čas na vytúženej ceste do civilu. Raz si tak sedíme za dlhým stolom v tvare T. Ten bol plný časopisov nevojenského obsahu s nafotenými chudobnými dievčatami, čo ani na oblečenie nemali. Nohy vyložené na stole. Cigaretky v hubách, káva sa pila z dôstojníckych zásob (tie sa ale čestne vracali) a zábava veliká. Keď tu zrazu vo dverách zarachotil kľúč a rozleteli sa dvere. V nich môj červený podplukovník a dvaja vojaci. Na oboch stranách prekvapené pohľady. Nám stuhol dym od cigariet v čisto nefajčiarskej kancelárii (podplukovník bol na to alergický a nedovolil to ani veliteľovi pluku), parťák zbledol, medzitým podplukovník čuchal dym a opitým okom pozeral po stole na slečny. „Postav sa“- hovorí parťákovi. Ten vyskočil ako srnček na roztrasené nohy, a už mu v pozore podával hlásenie, že kto je a čo tu robí. ... „To je v poriadku, posuň sa, potrebujem dať k stene cukor“... a už tam tí dvaja zelenáči navláčili dva 25 kilové pytle cukru na víno. Ak by si v tej chvíli chcel dať pán lampasák kávu, tak mu asi zalejem „druháka“ z tých našich.    

Na konci septembra sa opakovalo už známe divadielko. Myšiaci boli výpraskom povýšení a staré psy tiahli do svojich domácich búd. A teraz ešte jedna lepšia správa. Pol roka vojny mám konečne za sebou.

Súvisiace články:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!

Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov