Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Krátka romantika po prijímači
Dlho som sa na novom bydle neohrial a už nás terigali na cvičenie. Síce iba na dva týždne, ale aj tak. Na toto miesto nadávali ako gumáci, tak aj mazáci. Ťahali sme tam ťažkú techniku, osobné zbrane a hlavne seba. 

Cesta do zeleného blázinca
Tento presun bol pre mňa trochu zaujímavejší. Pred cvičením dom dostal opušťák domov s malou podmienkou. V pondelok ráno sa budem hlásiť na generálnom štábe v Trenčíne, kde bolo na výložkách viac hviezd, ako na Mliečnej dráhe. Ako kuriér som mal prevziať kompletné dokumenty v celému cvičeniu. Takže ak sa niečo poserie, tak z basy vyjdem ako starček. Po veľa salutovaniach, hláseniach a ďalších salutovaniach som naskočil na vlak do Martina. Tam bol prestup na vlak do Zvolena. Vo Zvolene ma čakal ďalší prestup na malý obúchaný motoráčik, ktorý páchol do sliepkach a chlaste. Cieľová stanica  Sása – Pliešovce. Možno to zatiaľ vyzeralo, ako z rozprávky „Išlo vajce na vandrovku“, koniec to nebol ani zďaleka. Na stanici ma mal čakať gázik. Mal. Spojenie žiadne, vonku už tma, po ruke mapa ani omylom.

Kde sú vždy vojaci? V krčme! Tak som sa vybral do blízkej dediny, kde bola krčma neprehliadnuteľná ako Las Vegas v púšti. Vojenské auto pred ňou bolo znakom, že ma intuícia nesklamala. Hneď vo dverách ma však krčmár zastavil, že či mi nedrbe, lebo tu akurát pijú lampasáci z pohárov o veľkosti vedra a sú už pekne na blato. Keď ma zaostrili tými ožratými očkami, tak padla zodpovedná otázka „ A ty zelený ko**t si kto? Dokiaľ pochopili čo im vlastne hovorím, tak vodič – desiatnik odtiahol od stola jedného z nich, naložili sme ho do auta a odviezli na ma Zábavu, kde boli na Lešti kasárne. Začala sa rádiovo pátracia hra,  kde kempuje moja posádka. Po cca dvoch hodinách sa dotrepala škodovečka s vodičom a uzimeným driemajúcim kapitánom vo vojenskom pyžame.

Po pár kilometroch sa klinový remeň rozhodol, že sa na to vykašle a pretrhne sa od roboty. V strede ničoho to poteší asi ako farára mníškine tehotenstvo, ale vodič sa vynašiel. Za dámske silonky v kufri by som mu dal medailu improvizácie. Do tábora to vydržalo. Otvorím dvere auta a v novej vychádzkovej uniforme zapadnem poltopánkou po členky do riedkeho blata. Lešť ma privítala po svojom... ku**a! Vleziem do veliteľského stanu, odovzdám dokumenty. Pri odchode sa spýtam – „Pán podplukovník, kde sa mám ubytovať?“ Pozrel na mňa prefajčenými očami „Okrem tohto stanu hocikde“. Hľadať o pol druhej v noci v stanovom tábore bez baterky svoj spacák je zaujímavá skúsenosť. Našťastie vodič vedel kam so mnou, bývali sme v totiž rovnakom stane. Ani neviem ako, ale po zhliadnutí prvého voľného spacáku som do nebo vliezol oblečený a obutý.... a hladný.

Písářskýýýý
Ráno nastal dvojtýždňový záhul. Okrem písania a robenia taktických máp ma čakalo vo veliteľskom stane aj upratovanie, sekanie dreva do piecky, nosenie vody a sto ďalších blbostí. Keď mali gumáci pocit, že môj deň je monotónny, tak ma poslali s bigošmi na výcvik. Suma sumárum, ak som za deň naspal 5 hodín, tak som to považoval za malú dovolenku.

V štábe bol aj jeden podplukovník – Moravák. Ten chlap bol skutočne klasa. Dal mi napríklad rozkazom, že na celý deň s ním pôjdem na hríby po okolí. Tak sme si chodili po lesíku, zbierali dubáky a masliaky a prekecali celý deň. Večer mi medzi štyrmi očami nalial panáka ako odmenu za dva nazbierané plné koše.

Nie som fajnovka, ale chodiť na vojenské latríny, kde sa po troch dňoch brodíte v sračkách, je vážne už vysoký level. Tak som si k tomuto účelu vyhliadol pri tábore hlboké  koryto vyschnutej rieky. Dvojmetrový skok dole a užívate si súkromie. Medzi dva kamene som si zohnal peknú plochú dosku a prdelka mala hneď potrebný štandard. Raz pri análnom modelovaní čokoládových Mikulášov mi na opačnom brehu koryta prešiel oddiel pancierovníkov. Nikto si ma ani len nevšimol.... až na  podplukovníka – Moraváka. „Písařský, čo tam dole ku**a provádite?“ Keďže v tej chvíli nebolo vhodné sa postaviť do pozoru, tak som zo sedu podal hlásenie aspoň s priloženou pravačkou pri čele „Náčelníku, provádim čistení vnútorních vojenských prostor při hlídaní hranic tábora před nepřítelem“. Moja čeština a odpoveď ho tak zaskočili, že len mávol rukou a dodal „Tak klidne ser!“... Na druhý deň sedel na mojej improvizovanej latríne aj on, a ešte si vypýtal aj papier.

Keďže hygiena musí byť, tak sa Moravák chodil každý deň sprchovať na Zábavu. Vždy mi ale prízvukoval. „Když príde můj gaz, tak doběhni k dveřím, abych náhodou vožralej nevypadl do bláta“ „Vykonám!“ Došlo auto, otvoria sa dvere a Moravák triezvy ako Kristovo ľavé oko  pokojne vystúpil. A tak sa to opakovalo niekoľko dní. Po týždni som už k autu ani nechodil. Až raz.... došiel gaz, otvoria sa dvere a len počujem ožraté „Písařskýýýý ku**ááááááá....“ jeho posledné hlásky stlmilo blato. To bol pohľad hodný aj troch dní basy.

Po tom to cvičení som sa tešil do kasína, ako škaredá puberťáčka na prvý zásun. Telo malo kondičku ako ešte nikdy, ale zúfalo si pýtalo oddych.

Nočná kultúra na izbe
Pred spaním sme mali ako myši zapráskané bojovú úlohu. Museli sme celej izbe hovoriť ŠMOK (školenie mužstva o kundách). Bol to v podstate erotický večerníček. Nakoľko som moje príbehy pekne vyšperkoval do posledného detailu, po dorozprávaní si išli vždy minimálne dvaja mazáci ešte „umyť zuby“. Keď sa vrátili, úsmev na tvári bol, ale zuby mali rovnako špinavé ako predtým.

Riť v plameňoch
Pár dní pred odchodom najstarších mazákov do civilu sa konala legendárna povyšovačka. Čo je  v preklade výprask koženým opaskom po zadku. Tým sa už „holub“ stáva „bubnom“ a nemusí robiť starým psom šumáky a bufet. Po stupídnej riekanke sa prdel poliala pitralonom a už to lietalo vzduchom. V tú noc sa spalo dobre, lebo byť „klepnutý“ sa hneď na druhý deň mohlo ukázať aj „vyšším“ usporiadaním práporkov na kanadách. Teraz to znie ako nepodstatná blbosť, ale na vojne, to je malá udalosť.

Nakoniec nastal čas na rozlúčku. Fľašou som poďakoval starému pisárovi, že ma naučil ako „prežiť“ na štábe a nepodpáliť vlajku pluku pri prvej možnej príležitosti. A tak staré psy odchádzajú, nové myši prichádzajú...

Súvisiace články:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!

Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov