Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Hneď prvé ráno začala malá šoková terapia. Bežné útvary majú ranné rozcvičky v teplákoch a teniskách. Bojové útvary, akým bol aj náš, majú v maskáčoch a kanadách. Po drile sme sa tešili na raňajky. Predčasne. Na tanier nám hodili dva mini párky veľkosti ukazováka a zvyšok taniera zdobila horčica a jeden krajec chleba. K tomu čaj bez chuti, ktorý sa pil zo sedem decových zaváraninových fliaš. Keď si to dáme krát 30, tak to boli rána ako za trest. Sem tam bol aj bonus, mazáci v kuchyni do čaju sporadicky našťali, ale to som už našťastie vedel vždy vopred. V tie urinálne dni nám chutila studená čistá voda lepšie ako božský nektár. Zvyšné dávky jedla boli tiež mizerné, a tak som za štyri týždne schudol osem kíl. Pre niekoho je to ideálne zhadzovanie hmotnosti, ale tu nám to náladu ani energiu nepridalo.

Deja vú...
Budíček, rozcvička, rajóny, raňajky, pochodovanie do zblbnutia, obed, odpočinok na izbe, učenie sa teórie, pochodovanie, večera, rajóny, večierka, príprava na šikan, spánok. To stále dokola celý mesiac.

Príprava na šikan
Mali sme skvelých veliteľov družstiev, to sa musí nechať. Neučili nás len bežné vojenské hovädiny ako napríklad „čo je mokré, to je čisté“, ale pripravovali nás na to, čo sa môže diať, keď poobede lampasáci odídu. Na obľúbenú spoločenskú hru na päť písmen „ šikan“. Preto nás po večierke budili a stáli sme pred bydlami a dostávali sme zákerné otázky typu “Chceš vrecko na pyžame?“ „Áno!“ .... tak mu ho strhol a povedal „ Tak tu ho máš“ a chlapec do minúty šil lepšie ako Popoluška. Cez deň sme zase robili povestné „komínky“ z oblečenia. Prádlo muselo byť tak našponované, že sa nemalo dať chytiť medzi nechty, posteľná plachta sa šponovala do prasknutia – musela od nej odskočiť minca. Kanady vyzerali skoro ako lakovky. To, čo sme vtedy brali ako totálnu buzeráciu, však väčšina chalanov potom zažila v priamom prenose na pridelených oddieloch.

Ako ťažné kone
Ku koncu prijímača nám o nekresťanskej štvrtej hodine ráno pískli budíček. Zbaliť plnú poľnú, nabrať vodu, ísť si po zbraň (áno, ťahal som sa späť s ľahkým guľometom), nafasovať suchý balíček a bez raňajok nástup na buzerák. Čakal nás 20 km pochod. Prvých desať kilometrov tam bolo pomerne veselých. Zmokli sme a stihli aj vyschnúť. Po dosiahnutí miesta sme mali 10 minút na jedlo. Paštiky sme hádam vtedy žrali aj s konzervou a chleba sa jedol po poslednej omrvinky. Vztyk, zaradiť... a už to išlo. Opičia dráha, stavanie úkrytu na potoku, vyhĺbenie zákopu pre ležiaceho strelca a samotné ostré streľby. Na guľomet odvtedy nedám dopustiť. Ten kus koktavého železa dokáže peknú paseku : ) Cesta spať už bola horšia, síl nebolo, výstroj a výzbroj boli ťažšie každým krokom. Pre prvých odpadnutých prišli náklaďáky. Aby sme tým zakomplexovaným sedliakom z východu ukázali, že Bratislavčania nie sú žiadne sračky, išli sme hrdo s guľometmi na pleci až do kasárni. Druhý zaberák bolo vyzutie sa tridsiatich vojakov na jednej izbe. Vtedy hádam vnútornú stranu okien pokryl  jemne žltý nádych smradu. A aby si nás vychutnali lampasáci dokonale, hneď o 2:30 ráno nám pískli poplach s plnou poľnou. Také stovky vulgarizmov na jednom mieste som už odvtedy nikdy nepočul. 

Ostávam či odchádzam?
Jeden z najlepších flekov pre záklaďákov je popri kuchároch a skladníkoch je pisár. A dostať sa na štáb, to bol viac ako sen. Nakoľko jeden štábny pisár odchádzal čoskoro do civilu, hľadal za seba  vhodného náhradníka. Keďže som už  v tej dobre kreslil chalanom z prijímača na izbe holé baby po skrinkách, všimol si to aj jeden z mojich veliteľov družstva a prihovoril sa za mňa. Jedného krásneho dňa si pochodujem ako mulica s ostatnými na buzerpalci, keď si ma dali zavolať zo štábu. Starší podplukovník si ma premeral a hovorí „Písať vieš“ Áno pán podplukovník“ „Aj pekne?“ „Ako len chcete“... „Dobre vojak, napíš pekne  rukou na tento papier meno nášho útvaru“... „Hmmm“ „Na stroji písať vieš?“ „Nie veľmi rýchlo, ale čoskoro sa to naučím“ .... „Beriem ťa vojak, a ostávaš tu!“ „Ďakujem“. To bola v tej chvíli lepšia správa ako horúci list s nahou fotkou od frajerky. Návrat do pekla sa teda nekoná, aj keď toto bude minimálne očistec.     


Prisahám svojej Vlaste, či teda vlasti...
Po mesiaci romantického tancovia po buzeráku v kanadách vyblýskaných ako psie guľky nastal deň „P“. Vyšli sme ako zo škatuľky, nafasovali sme zbrane (pre istotu bez úderníka) a išli stáť na buzerák. Pred každou premiérou nasleduje generálka. U nás sa omeškala kvôli dôstojníkovi, ktorý od nervov dlho vracal na záchode, lebo mal niesť vlajku a pochovať ako prvý pred celým prijímačom. Pred samotnou prísahou vracal oveľa kratšie (už nemal čo).

"Ja vojak ozbrojených síl slávnostne vyhlasujem, že budem verný Slovenskej republike. Budem vojakom čestným, statočným a disciplinovaným. Budem dodržiavať ústavu, zákony, všeobecne záväzné právne predpisy a vojenské predpisy. Som pripravený brániť slobodu, nezávislosť, suverenitu a územnú celistvosť Slovenskej republiky. Na to som pripravený vynaložiť všetky sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!"

... tak nejako sme to odblabotali, síce nie jednohlasne, ale až tak dvoj – trojhlasne. Po oficialitke, nasledovala tá veselšia časť prísahy. Náš slávnostný pokus o pochod. Spustila sa hudba a v peknej formácii sme hrdo pochodovali so vztýčenými hlavami pred hlavnou tribúnou, našimi rodinami a kamarátmi. Otcovia sa hrdo usmievali, že majú už doma chlapa, a mamičky plakali, ako im ten ich synáčik pochudol a zbledol a ako ho to len otrasne ostrihali.

Možno si myslíte, že vojaci z povolania nemajú zmysel pre humor? Ale majú. Ako dôkaz nechali trojicu najšmatlavejšie pochodujúcich mantinelov dupať na konci celého prijímača ako bonbónik. To už mamičkám sople dojatia netiekli, to už rovno plakali, ale od smiechu.

Po mesiaci som prešiel (s tatkom a pár kamarátmi) hlavnú bránu. Už sa viem vžiť  do skvelého pocitu basmana, keď sa po čase dostane von, na slobodu. Ešte nikdy som sa tak netešil do toho studeného a špinavého vlaku ako teraz. Ide sa domov....


... pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

Zápisky z vojny 1: ... už ma vedú!

Zápisky z vojny 2: Mesiac v pokluse, alebo pakáreň v prijímači!

Zápisky z vojny 3: Bigoš lopatkou poháňaný a vetrom chladený

Zápisky z vojny 4: Keď slnko páli na zelené mozgy

Zápisky z vojny 5: .. je ti zima vojačik? Akl áno, tak smola!

Zápisky z vojny 6: To vydržím aj s bodákom v zadku!

Zápisky z vojny 7: Veselé bonusy pre fajnšmekrov