daruj dobro

Tučniaky verzus plameniaky

Boli časy, keď som bola chudá. Áno, skutočne štíhla, mladá a chudá. Ale potom prišli starosti a najjednoduchšie riešenie je ich zajesť, v nádeji že jedlo je náplasť, úľava, radosť som jedla a jedla a jedla...až som sa vyjedla o tri konfekčné veľkosti viac. Jedla som, keď som bola nervózna a jedla som aj keď som mala chvíľku čas. Keď som bola v strese, jedla som automaticky, keď som bola v kľude, jedla som s pôžitkom, stále som jedla.

Až prišiel moment, keď mi vlastná mamina povedala: Vyzeráš ako divá sviňa, už by si s tým mala začať niečo robiť!“ A ja som robila – jedla som ďalej. Keď už nevedela ako inak, kúpila mi k narodeninám permanentku do fitness centra aj s trénerom. Predstava, že mám začať chodiť do fitnesska bola dosť nechutná, veď tam všetci behajú na mieste ako skrečok v kolečku, a sú tam samí spotení chlapi a celé zle.

No ale tréner, nie nadarmo s certifikátom, už vedel ako na nové tučibomby: „Okrem cvičenia, treba upraviť aj stravu!“ Čože??? Na stravu mi nikto predsa nemôže siahať, to je moja jediná radosť, ktorú mi nikto nevezme!.... Nuž, ale ak tučibomba nechce zostať tučibombou, tak treba začať a jednoducho vyskúšať upraviť stravu. Zistila som čo je to zelenina, že okrem jabĺk a banánov existujú aj iné druhy ovocia, a že müsli a ovsené vločky teda vôbec nie sú to isté. (sa čudoval tréner, prečo nechudnem, keď jem samé vločky a ja som miesto toho jedla dobréé osladené super-kalorické müsli, mňam). Poctivým tréningom 4x do týždňa a upravenou stravou s vločkami a nie müsli, prišli po dvoch mesiacoch aj prvé viditeľné výsledky. Super a odteraz takto a nikdy inak... lenže život prináša rôzne povinnosti, úlohy, životné skúšky a hlavne málo času na cvičenie. Tak nastúpili diéty, ktoré som zvyčajne vydržala tolerovať tak maximálne prvých 12 hodín a bolo po diéte ukončenej čokoládovou tyčinkou. Boli rôzne, ale všetky končili rovnako – čokoládovou tyčinkou.

Po roku nastal čas opäť začať... opäť s trénerom. Tentokrát aj s morálnou podporou – kamoškou. A tak dve životom vyťažené mamičky začali 2x do týždňa večer chodiť do fitka. Tréner sa spýtal: „Čo je váš cieľ?“, a my „že schudnúť“. Tak pripravil tréningový plán, upravil stravu a začali sme... po 2 mesiacoch minimálne výsledky, tak si hovoríme, nedarí sa dosiahnuť cieľ, je načase ho prehodnotiť. Tréner:“Stále chcete schudnúť?... ale stravu nedodržiavate!“ Radšej ako stravu dodržiavať, sme sa rozhodli zmeniť cieľ. Netreba nám schudnúť, stačí spevniť svalstvo a nabrať kondičku. A tak tréner upravoval tréningový plán aj stravu a my sme makali. Po ďalších 3 mesiacoch žiadny viditeľný úspech, lebo sme to z časových dôvodov flákali. Tréner ustarostene: „Baby, tak čo mám s vami robiť, keď nič z toho, čo som vám povedal nedodržiavate?“ Vieš čo? Meníme cieľ, nejde nám o to schudnúť, ani spevnieť, ale ide o psychohygienu, že máme hodinku len pre seba bez počutia v 5-sekundových intervaloch mamíí, mamíí, mamííí. A tento cieľ sa nám darilo plniť úspešne niekoľko mesiacov. Nám to stačilo, boli sme spokojné, ale tréner chcel viac, chcel byť aj on s nami spokojný, chcel vidieť výsledky. A tak nám hovoril koľko ktorý jeho klient už schudol...menil stratégie, naozaj vyskúšal s nami takmer všetko možné aj nemožne... Jožko už schudol 8kg, Zuzka dala dole 15 kg, tá nová kočka už za mesiac a pol schudla 4kg. .. A my nič! My sme boli spokojné s našou fitness psychohygienou, ale trénerovi sme kazili jeho úspechy. Zo solidarity k nemu sme prestali chodiť, aby nebol smutný (pravdepodobne je smutný, tak či tak, že nechodíme, ale nikdy nevie, kedy sa objavíme zase a s novým cieľom!). Štatistiky sa mu hneď vylepšili.

A tak sme objavili krásy behania, prechádzok, online cvičenia a rôznych výziev....
čaro krabičkovej diéty, kde vám kuriér donesie domov päť krabičiek na deň a vy nemusíte variť, iba si otvoríte krabičku a jete. Aj tam sa objavili aké také malé výsledky, ale všetko len dočasne. Prestali sme behať a šup 2kg späť. Prestali sme chodiť na rýchle prechádzky a šup ďalšie kilo späť. Kuriér prestal nosiť krabičky, a hneď sa tie 4kg čo boli dole vrátili tiež späť.


A potom som si uvedomila jednu vec! Hovorí sa, že pes a jeho majiteľ sa zvyknú podobať. My psa síce nemáme, ale asi pred tromi rokmi som videla prvý krát v živote naživo tučniaky. V ZOO vo Viedni. A zamilovala som sa, hneď na prvý pohľad. Boli úžasne, ako sa pohybujú, aké sú nemotorné, ale pritom rýchle, ako sú elegantne vystreté a stále v smokingu. Úžasné tvory. Bol to výlet, z ktorého som bola viac nadšená ako moje deti a každému som o tom rozprávala. Tak si ľudia zapamätali, že sa mi páčia tučniaky, a tak sa začala moja zbierka plyšových, príveskových, magnetkových či pohľadnicových tučniakov.

Lenže odkedy mám zbierku tučniakov, stále priberám, tučniem s nimi. A zrazu prišiel deň, keď sa kamarátka Monika vrátila z dovolenky z Afriky (tam vážne tučniaky nezvyknú mať ako africký suvenír) a priniesla mi záložku s plameniakom. Hneď som si uvedomila, plameniak, štíhly vták a ešte aj ružový (moja obľúbená farba)!

A tak asi pred 2 mesiacmi išli všetky tučniaky do skrine a nastúpila éra plameniaka. Dodnes bol iba jeden, ale dnes som dostala magnetku z Bali od mojej kamarátky Heňky a tam, ako už iste tušíte - plameniaky a hneď dvaja! Hneď všetkých svojich plameniakov zoznámim a mám taký pocit, že kým píšem tento príspevok, už som schudla 20 gramov.

Nie je to len o cvičení a správnej strave, ale začať treba od nastavenia hlavy! A moja hlava je nastavená a vysiela signály, že plameniak je to správne zviera, tak verím že tentokrát to už vyjde. Prajem vám, aby ste si tiež poriadne vizualizovali to vaše štíhle zvieratko, lebo schudnúť sa dá jedine,ak si to správne nastavíte najskôr vo vlastnej hlave...

Cítite to, ako už chudnete?

 

Odporúčané články:

Zadrž – Inšpiruj – Odhoď preč

Jednoducho začať....


Autor: DDD, 10.1.2019
Foto: pixabay.com / DDD